dadama

Pracovný stôl, klasika, miesto, kde trávim toľko času. „Nie vždy pracuješ,“ hovorí moja zákonitá, akoby mi chcela čosi vytknúť. Áno, ale tráviť čas v pracovni ma jednoducho baví. Hore na poschodí zastrčená v úplnom rohu domu, lepšie by som to nevymyslel, dal som na radu najlepšieho priateľa. Je z fachu, vyzná sa a dnes mu dávam za pravdu. Pri stavbe domu to […]

Chodba dlhá, steny biele. Biele? Hm, pýtam sa, akoby som sa mal koho. Nemám, ani cestou sem som veľa živých tvorov nestretol. Mačku potulujúcu sa popri autách, hľadajúcu akýsi zdroj tepla, postaršiu ženu s divným výzorom v tvári a partnerov zavesených rukami do seba. Nič viac, bolo to naozaj všetko, ulica tichá, mĺkva. Nesťažujem sa, pokojné rána mám dokonca rád, […]

Varecha v ruke, okolo pása zástera. Myšlienky, sú to presne tie potvorky, ktoré si len tak poletujú. Raz sú tu a potom zasa tam. Hm, presne ako tie jeho, zdá sa, že sú nezastaviteľné. Kuchyňa, vidí ju, je to také čerstvé, svieže, akoby to ani nebolo dávno. Úsmev, mihne sa mu v tvári, aj biele zuby zoradené tesne jeden vedľa druhého poodhalí. Starká. Tá sa […]

Izba, kdesi v rohu veľké zrkadlo. Od podlahy do výšky jej postavy, presne také vždy chcela. Jej kútik, tak mu hovorí, má tam všetko potrebné. Sú to už takmer dva roky, ešte má v pamäti sťahovanie. To bolo práce, už sa jej o kopiacich sa veciach aj snívalo. To lepšie prišlo až potom. Z miestnosti do miestnosti, premávala sa po byte a vychutnávala si ten pocit. […]

Ulica plná ľudí, čosi také mi víri v hlave. Zástupy mužov a žien valiacich sa každým smerom, niektorí tam, iní späť. To je život, to je ono a ja niekde uprostred nich. Som jedna z nich, mám čas, neponáhľam sa, čosi také si musím vychutnať. Život v meste, človek nikdy nie je sám. Vlastne, čosi také už dávno neplatí. Veľmi dávno, dodávam len tak sama […]

Nohy, úplne obyčajné. Dve, pravá a ľavá. Sú rovnaké, chce sa mi povedať. Kdeže, každá z nich je trochu iná. Nesúhlasím, dokonca protestujem, stačí sa pozrieť na chodidlo. Čo má spoločné pravé s ľavým? Pre mňa nič, jedine chuť odlišovať sa od toho druhého, iné vysvetlenie neexistuje. Perina pod bradou, hlava zaborená do vankúša, zívam, ústa otvorené […]

Sedí v lavici, akoby tam ani nepatrila. Blonďavá ofina spustená do čela, možno jej prekáža aj vo výhľade. Nezáleží na tom, je to jedna z vecí, ktoré sa tu neriešia. Mohli by sa, veď ako sa vraví, dobrého pedagóga zaujíma všetko. Hm, dobrý pedagóg, každému vyhovuje niečo iné, jednotné pravidlo pre podobnú definíciu neexistuje. Som opretá o lavicu, nie […]

Som tu, stojím takmer na mieste. Nehýbem sa, moje nohy sú statické, akoby boli prikované k zemi zvláštnou silou. Tenisky biele, kdesi vzadu s písmenami. Čiernymi, vnímam kontrast, je skutočný. Biela a čierna, dve farby, ktoré môžem, dokonca ich rád kombinujem. Zelená, červená a tie zvyšné, ani existovať by nemuseli. Pre mňa nie, táto farebná škála je skôr pre […]

Príbeh, v ktorom môže byť ktosi ukrytý. Ak chcete, hádajte. Prsty, tie malé potvory. Nechcú poslúchať, akoby im ktosi v mojej blízkosti dával pokyny. Jeden za druhým. Áno, zlatá obrúčka, ktorá pre mňa toľko znamená. Aj tá tu je, aha, vidím ju. A keby len to, dokonca sa s ňou hrám. Doslova nie, len s ňou občas otáčam. Ide to krásne, tak ľahúčko. Koniec, […]

Sedím, ležím, ani neviem. Pravda bude kdesi v polovici, z každého trocha. Za oknom to nevyzerá veľmi vľúdne, na krajinu padá tma. Obrazovka počítača, akoby sa chcela prispôsobiť, ešte chvíľka a stmavne. Starká. Telefonovala mi, samozrejme za pomoci moderných prostriedkov dnešnej doby. Učenlivá je, som na ňu hrdá, nie každý človek v jej veku to dokáže. […]