Noviny, je ich tu celá kopa, ani si nevšimla, že tak narástla. Nuž, jeden deň za druhým, akosi to pribúda, manžel si bez nich nevie predstaviť deň. Tlačená podoba, to je jeho. Asi zvyk, po toľkých rokoch sa ani nečuduje. Rukou načrie do spodnej časti. Aby mu nechýbali, občas z nich vyhľadáva a raz sa jej podarilo. Vzala presne tie, ktoré potreboval. Pritrafí sa, […]

Oblaky, možno obláčiky, väčšie i menšie. Je ich toľko a kdesi pomedzi ne ukryté slnko. Žlté, veľmi sa však neukazuje, akosi sa mu nechce. Lenže ja ho musím nájsť, je to predsa moja hra, robím to tak každé ráno. „Erika, dnes nie, veľmi sa ponáhľam,“ vypustí z úst žena stojaca vo dverách. Ach nie, namiesto oslovenia „miláčik“ len obyčajné meno. Moje meno. […]

Izba, steny biele. Nuda, preletí jej hlavou, mohla tu byť nejaká farba. Hm, ona chcela, len keby ten jej chlap nebol taký tvrdohlavý. Lenže je, po otcovi, ten keď sa zaťal… Sú to už roky, ale o mŕtvych len dobre. Áno, ale čo je pravda, chce sa jej ešte podotknúť. Melódia známej piesne pretne ticho panujúce v miestnosti. Telefón pridáva na intenzite. „Áno, zlatko,“ […]

Chodba dlhá, postupne sa zatáča smerom doprava. Sledujem jej tvar, akoby ma pomaličky začínal fascinovať. Kdeže, len snaživo sledujem smer, dôležité je nezblúdiť. Blamovať sa nechcem, určite by to nebola dobrá reklama. Krížik na čele, pousmejem sa opatrne. Nikto ma nevidí, ale som opatrná, nechcem nikoho uraziť. Matku už vôbec nie, myslí to so mnou dobre. Ona a jej […]

Jeden krok, dva, akosi mi to prepletanie nohami dnes nejde. Oťaželi mi nohy, akoby každá z nich bola ozdobená ťažkým závažím. „Možno teplo,“ povie žena kráčajúca popri mne. Evička, stará známa, už sme spolu čosi preskákali, poznáme sa dlhé roky. „Teplo?“ pýtam sa, akoby som nepochopila. Ale o tom to nie je, chcem len zdôrazniť, že toto pomenovanie sa mi […]

Lucia, Jana, Sandra, Petra a… Mená a ich nositeľky, ženy, slečny. Marek, Tomáš, Ivan, Lukáš a… Mená a ich nositelia, muži, mládenci… Toľko mien, poviete si, každý z nás má to svoje. Áno, večer sa s ním ukladáme do postele, aby sme si oddýchli a ráno s ním vstávame. Jednoducho nám ho dali rodičia pri narodení. Vlastne, sme si takí podobní, aspoň v […]

Kráčam, pod nohami sa mi čosi miesi. Hm, hlúposť, miesi sa cesto, lenže správne slovo neprichádza. Snažím sa, ale nepomáha to, akoby som práve prechádzala nejakým útlmom. Možno spánok, pomyslím si, včera som ho veľa nemala. Ani neviem, čo som robila, noc ubehla akosi rýchlo. Stáva sa, ale pre moje telo to nie je najlepšie. Cítim to, asi je za tým vek, už nemám […]

Nervozita, asi ona za to môže, ešte aj čaj som rozliala. Bylinkový, každé ráno iný, opakovanie sa mi v tomto prípade nepáči. „Mami, si hrozne zásadová,“ hovorí mi môj maznáčik. Hovorím jej tak, ale má aj meno. Daniela, moja mladšia. „Kdeže, je to len zvyk,“ oponujem jej. „Práve preto,“ nedá sa a doširoka sa usmieva. Viem ako to myslí, skôr si ma doberá, má […]

Káva na stole, tá vôňa, vždy ma dostane. Ani chuťové poháriky nezaháľajú, ich aktivita sa zvyšuje, je to také prirodzené. Nemala by som, viem to veľmi dobre. Veľké hodiny na stene mi nedajú pokoj, akoby s tým museli začínať. Nemuseli, ale piť kávu o tomto čase, to sa skutočne nehodí. O pár minút hodina pred polnocou, pripomínajú mi skutočnosť. Chlipnem si tak […]

Jeden, druhý, tretí… Prsty, mám ich niekoľko, teda desať. Sedím za stolom pred obrazovkou počítača. Pracujem, vlastne, nie je to celkom tak, ale čo tam po tom. Šéfa po svojej pravici nemám a to sa ráta, je to iné ako v kancelárii. Home office, zázračné slovíčko, ktoré pre mňa znamená tak veľa. Domov, to sladké miesto, tam sa ukrývam. Pred šéfom, pred svetom, […]