Púšťam sa do toho, ukladám písmená jedno vedľa druhého. Celkom mi to ide, písmo veľmi úhľadné nie je, ale toto nikdy nebolo moje. Jednoducho žiadny krasopis. Sedím na stoličke, telo sa mi lepí k podkladu, biele tielko je takmer premočené. Okolo mňa biele steny a kdesi v priestore chlapi. Niekoľko chlapov. Hľadia na mňa, akoby ma nikdy nevideli. Opak je pravdou, […]

Horúco. Možno ani nie, večer spŕchlo, nádherný jemný dážď nesúci so sebou potrebné osvieženie. Trvalo to dlho, toľko horúcich dní a rozpálených nocí, keď sa aj posteľná plachta lepila človeku na telo. Je to preč, konečne. Prenikavé vrznutie dverí oznamuje, že Jana vyšla von. Jednoducho potreba, možno už zvyk. Odkedy sa sem nasťahovala hneď ráno ju to […]

Miestnosť. Izba, toto pomenovanie sa mi zdá lepšie. Možno vyjadruje viac a keby aj nie, jednoducho to tak bude. Chcem a hotovo, som tvrdohlavá. Boli časy, teraz som už umiernená, kedysi by som sa aj bila. Možno nie doslovne, ale… Stojím, ruka natiahnutá, určite moja, prsteň na pravej ruke hovorí jasnou rečou. Neodškriepiteľné, nepokúšam sa, bolo by to […]

Vrznutie. Otvára dvere a zasa ten zvuk. Nepríjemný, ale Milan sa nepochlapil. Pripomínala mu to už niekoľkokrát, stále rovnaká odpoveď. „Spravím to neskôr.“ Hm, presne toto nemá rada, podľa nej je lepšie začať hneď. A bolo by ticho, takto sú informovaní všetci susedia. Vpravo i vľavo, dostali informáciu, že práve vyšla na terasu. Fuj, je to odporné, žiadne […]

Kabelka na plece, ešte kľúče, aby som nezabudla. Nohy natiahnuť. Trochu viac, len keby sa mi nedýchalo ťažko. Akoby som bojovala sama so sebou, so svojím dychom. Možno vlhkosť, dnes mi akosi nesedí. Ťaživá je, akoby mi lepila moje vnútro. Čísla na mobilnom telefóne sú neúprosné, je príliš veľa. Pridať, musím pridať. Autobus. Počujem ho, približuje sa ku mne, […]

Som v posteli, na tele cítim chlad posteľnej plachty. Materiál, prebehne mi hlavou a nechávam to tak. Nechce sa mi, premýšľať a trápiť sa s nejakou látkou, nech je akákoľvek, poslúži mi. Len to ma zaujíma. Pohodlie, aby som sa dobre cítila. Niekoľkokrát prechádzam rukou po plachte a užívam si tento dotyk. Jemný, mierne studený. Vyhovuje mi, v tomto počasí […]

Sedím, nohy natiahnuté pred seba. Ponožky nemám, akosi sa mi nechcelo. „Bude ti zima,“ doletí ku mne hlas. Zima? Určite nie, polemizujem kdesi vo svojom vnútri. „Tá podlaha je studená,“ nedá mi pokoj ten istý hlas. „Ále,“ dostanem zo seba a hodím rukou. Matka, viac sa jej nevenujem. Hľadím si na nohy a pomaličky každou kreslím obrazce. Bez významu, len tak, […]

Dnes, práve začína tento deň. Pondelok, utorok, streda, štvrtok, piatok, možno sobota či nedeľa. To je výber, skutočne pestrá ponuka. Papuče. Mám ich pred sebou, poukladané pekne jednu vedľa druhej. Dbám na to, jednoducho to tak musí byť, takmer ako dvojičky. V tomto prípade som detailista, ach tie papuče. Aj kolegovia sa mi smejú, chlapi čosi také vraj nerobia. […]

Som kdesi a sedím. Viem to presne, môj zadok niečo tlačí. Snažím sa, chcem zistiť pôvodcu, byť dôkladný. Hm, smiešne slovo… kedysi možno. Iný príbeh, hovorím si a viem, že mám pravdu. „Pravda,“ povedala by moja matka. Čo to je? Úprimná, jednoduchá žena. Miloval som ju. Vždy, celý život. Aj vtedy, keď ma nechcela nechať na pokoji. Hovoril som jej, […]

Moje nohy, jedna a za ňou druhá. Je to tesné, k omylu však nedochádza, aj obdiv si to zaslúži. Dobre vymyslené, jednoducho na striedačku. Kladiem ich vedľa seba, pomaly a presne. Nepremýšľam, konám automaticky. Len tak, akoby som ani nemohla inak. Vchodové dvere smerom von, práve opúšťam tento priestor. Bezpečie, áno to je ono, za týmito dverami ho strácam. „Dobré […]