dadama

Priestor, izba. Štyri steny, všetky biele, možno kocka. Nemusí to tak byť v matematike som nikdy nebola dobrá. Geometria ešte horší level, všetky tie útvary, rysovanie a výpočty. Ešte aj učiteľka bola nanič, tlstá a odporná, tvár jej zdobila ďalšia brada. Nie jedna a možno by ani pri dvoch nezostala. Bola mladá, pohybovala sa ťažko a pri každom kroku fučala. […]

Som niekde, neviem špecifikovať miesto. Snažím sa, akoby sa do toho zapájali všetky bunky môjho vnútra. Akýsi zvláštny pocit sa rozlieva v mojom vnútri, cítim to. Musí to fungovať, inú možnosť si nepripúšťam, som tvrdohlavá, aj mama mi to vravievala. „Si tvrdohlavé dieťa, neviem po kom to máš.“ Boli to jej slová a občas, keď mala zlú náladu doplnila ešte, že […]

Posteľ, nádherné miesto, ranné leňošenie je skutočne krásne. Len tá hlava, je plná toho, čo musím. Nechcem na to myslieť, je sobota, potrebujem oddych. „Miláčik, veď už vylez z postele,“ usmieva sa na mňa moja polovička vo dverách spálne. Zlatíčko, ešte aj božtek mi venoval. Sú za tým raňajky, akoby som to nevedela. Nehovorím nič, zostávam mĺkva, takto mi to […]

Miestnosť, malá, veľká, ani neviem. Som niekde, veľa toho nevidím. Chcem, snaživo otváram oči, doširoka, koľko môžem. To je pocit, pravé oko, akoby mi z očnej jamky išlo vypadnúť. Opatrne, pobádam sa k činnosti. „Musíš niečo spraviť,“ počujem akýsi hlas. Hľadám niekoho, ktosi tu musí byť, farba jeho hlasu. Svetla tu veľa nie je, možno preto, hľadám […]

Domy, vysoké, nižšie a nízke. Každý iný, ale všetky podobné. Paneláky týčiace sa do výšky, niektoré mohutné, iné trochu poskromnejšie. Jednoducho sídlisko. A to všetko lemované kúskami zelene. Vyrástla tu, rodičia tu bývali od jej narodenia a ona sa tu cítila vždy dobre. Bol to jednoducho jej domov. Boli takí, čo prišli na návštevu a kritizovali, vraj hrôza, […]

Posteľ, to zvláštne miesto, mala by som z neho vstávať oddýchnutá. Hm, dnes nie, akosi sa mi nedarí. Práve naopak, celé telo mám akési polámané, akoby ma bolel každý kúsok. Zrkadlo, ešte aj to je proti mne. Moja tvár korešponduje so zvyškom tela. No nie, na toto si nezvyknem, rýchlo sa strácam v kuchyni. Tam nemám zrkadlo, neuvidím sa. Voňavá káva v mojom obľúbenom […]

Sedí, nohy akési pokrútené, akoby ani neboli jej. Kdeže, pravá, ľavá, patria jej. Zvláštny pocit, nehýbe sa, ale tie malé potvory sú všade. Pochodujú jej po tele, pomaličky sa rozliezajú, dostali sa aj do vlasov. Ruka, vystrčí ju, siahne si ňou na tvár. Neponáhľa sa, to ani nechce, vydáva sa na prieskum. Vankúšik prsta, spočiatku len jeden. Dotyk zvláštny, opatrný, […]

Biela záclona prekrýva časť okna. Postavím sa na nohy a pozriem von. Zvedavá som, akoby som už chcela byť tam. Majka, sľúbila sa, vraj sa ukáže už okolo obeda. Hm, veľmi dochvíľna nie je, viem to o nej už dávno. Ale v triede medzi spolužiačkami patrí k tomu lepšiemu. Rozumieme si a sme takmer susedky, býva len o dva domy ďalej. Slnko, oblaky, tak nejako na […]

Noviny, je ich tu celá kopa, ani si nevšimla, že tak narástla. Nuž, jeden deň za druhým, akosi to pribúda, manžel si bez nich nevie predstaviť deň. Tlačená podoba, to je jeho. Asi zvyk, po toľkých rokoch sa ani nečuduje. Rukou načrie do spodnej časti. Aby mu nechýbali, občas z nich vyhľadáva a raz sa jej podarilo. Vzala presne tie, ktoré potreboval. Pritrafí sa, […]

Oblaky, možno obláčiky, väčšie i menšie. Je ich toľko a kdesi pomedzi ne ukryté slnko. Žlté, veľmi sa však neukazuje, akosi sa mu nechce. Lenže ja ho musím nájsť, je to predsa moja hra, robím to tak každé ráno. „Erika, dnes nie, veľmi sa ponáhľam,“ vypustí z úst žena stojaca vo dverách. Ach nie, namiesto oslovenia „miláčik“ len obyčajné meno. Moje meno. […]