dadama

Jeden krok, dva, akosi mi to prepletanie nohami dnes nejde. Oťaželi mi nohy, akoby každá z nich bola ozdobená ťažkým závažím. „Možno teplo,“ povie žena kráčajúca popri mne. Evička, stará známa, už sme spolu čosi preskákali, poznáme sa dlhé roky. „Teplo?“ pýtam sa, akoby som nepochopila. Ale o tom to nie je, chcem len zdôrazniť, že toto pomenovanie sa mi […]

Lucia, Jana, Sandra, Petra a… Mená a ich nositeľky, ženy, slečny. Marek, Tomáš, Ivan, Lukáš a… Mená a ich nositelia, muži, mládenci… Toľko mien, poviete si, každý z nás má to svoje. Áno, večer sa s ním ukladáme do postele, aby sme si oddýchli a ráno s ním vstávame. Jednoducho nám ho dali rodičia pri narodení. Vlastne, sme si takí podobní, aspoň v […]

Kráčam, pod nohami sa mi čosi miesi. Hm, hlúposť, miesi sa cesto, lenže správne slovo neprichádza. Snažím sa, ale nepomáha to, akoby som práve prechádzala nejakým útlmom. Možno spánok, pomyslím si, včera som ho veľa nemala. Ani neviem, čo som robila, noc ubehla akosi rýchlo. Stáva sa, ale pre moje telo to nie je najlepšie. Cítim to, asi je za tým vek, už nemám […]

Nervozita, asi ona za to môže, ešte aj čaj som rozliala. Bylinkový, každé ráno iný, opakovanie sa mi v tomto prípade nepáči. „Mami, si hrozne zásadová,“ hovorí mi môj maznáčik. Hovorím jej tak, ale má aj meno. Daniela, moja mladšia. „Kdeže, je to len zvyk,“ oponujem jej. „Práve preto,“ nedá sa a doširoka sa usmieva. Viem ako to myslí, skôr si ma doberá, má […]

Káva na stole, tá vôňa, vždy ma dostane. Ani chuťové poháriky nezaháľajú, ich aktivita sa zvyšuje, je to také prirodzené. Nemala by som, viem to veľmi dobre. Veľké hodiny na stene mi nedajú pokoj, akoby s tým museli začínať. Nemuseli, ale piť kávu o tomto čase, to sa skutočne nehodí. O pár minút hodina pred polnocou, pripomínajú mi skutočnosť. Chlipnem si tak […]

Jeden, druhý, tretí… Prsty, mám ich niekoľko, teda desať. Sedím za stolom pred obrazovkou počítača. Pracujem, vlastne, nie je to celkom tak, ale čo tam po tom. Šéfa po svojej pravici nemám a to sa ráta, je to iné ako v kancelárii. Home office, zázračné slovíčko, ktoré pre mňa znamená tak veľa. Domov, to sladké miesto, tam sa ukrývam. Pred šéfom, pred svetom, […]

Modrá a okrem nej nič. Len farba, úplne obyčajná, takých je. Lenže, chce sa mi povedať. Nepoviem, namiesto toho premýšľam. Akoby som musela. Nie, tak to nie je. Vonku je daždivo od skorého rána, výdatné dažďové kvapky bičujú okno, sú také hravé, dopadnú na sklo, kĺžu sa po ňom a spájajú sa do súvislých pramienkov. Zvyknem ich pozorovať, dnes však nie, ešte som […]

Prechádzam sa po izbe, moje telo zahaľuje len košeľa. Je dlhá, siaha mi do polovice stehien, akoby som si ju od niekoho požičala. Možno nie presne, ale na tom nezáleží. Matej, jemu by patriť mohla. Áno, ale nie je to tak, asi ženská intuícia. Jemná látka niečo zahaľuje i odkrýva, presne tak to mám rada. Ja rozhodnem, ukážem, ukryjem. Kráčam, vychutnávam si každý krok, […]

Hýbem sa, vlastne nie, som úplne bez pohybu. Zvláštna situácia, akoby som ani sama nevedela, čo robím. Ráno, možno ešte spím, vyhodnocujem situáciu. Kdeže, raňajky naplnili môj žalúdok, aj prvá káva už bola, ešte stále mám v nose tú úžasnú vôňu. Áno, mlynček na kávu je skvelá vec, darček od maminy. Ona ma vie potešiť. Sedím a hľadím smerom k mužovi v […]

Oči, vidím jej priamo do nich. Sú hnedé. Nie ako tie moje, u mňa vyhráva zelená. U nej nie, je to len hnedá, akoby som pred sebou videla koňa. Kôň, to milé zviera, stretávam jedného cestou k Silvii. Priateľka a kôň kdesi v susedstve, o dva domy ďalej. Nádherný, z času na čas ho obdarujem. Jablko či mrkva, aspoň kúsok. Tie jeho oči, vždy sa na mňa pozrie. Teraz […]