dadama

Sú tu, ležia kdesi predo mnou. Nie, venovať sa im nebudem. Trucujem, už zasa začínam. To som celá ja, pomyslím si a v okamihu si niekoho pripomínam. Slová, niekedy príjemné, inokedy nie, raz človeka pohladia na duši a potom rania. Dokážu preniknúť priamo na kožu a potom ešte hlbšie. Neorientujem sa v nich, dobre určite nie a to napriek tomu, že sa snažím. „Musíš […]

Modrá. Ani nie, belasá. Zvláštny pocit, akoby mi modrá farba nestačila a zdala sa mi málo. Zamýšľam sa. Nie nadlho, možno o to dôkladnejšie, môj pohľad je skúmavý. Hlboké, presne také sú, cítim, ako sa prepadám. Hlbšie a hlbšie, stále viac dovnútra. Rútim sa závratnou rýchlosťou, možno sa mi to zdá prirodzené. Odrazu, je to také zvláštne, hľadám slová […]

Ulica tichá, takmer prázdna. Vlastne, nie celkom, je to len akýsi klam. „Dobré ráno,“ povie ktosi a stráca sa v diaľke. Krok rýchly, postava, len tú vidí, dedukuje. Ten hlas, už ho počula. Ale nedá to, akosi sa v tom stráca. Dvanásť poschodí, toľko bytov a rodín, nemožno sa čudovať. Nebýva tu tak dlho, ešte nie a bližšie vzťahy má len s niektorými. Dom, […]

Pekná, podľa neho určite. Názor, povedala by ona. Kdeže. Sú veci, v ktorých sa zhodnú, dokonca bez problémov. Tu nie. On má v tom jasno, keby tomu rozumela. Ženy a tie ich názory, bolo by lepšie, keby sa nevyjadrovala. Lenže ona je taká, jednoducho musí, má to v povahe. Tvár sa jej formuje do akejsi zvláštnej pózy. Zvyčajne sa nič také nedeje, len keď hovorí o nej. Ale […]

Okuliare, má ich na nose. V dolnej časti, chvíľu sa zdá, že jej čoskoro spadnú. Rám kovový, akoby zlatistý, sklá skôr menšie. Nikdy predtým ich nenosila, až teraz. Čosi vyše roka, asi toľko to bude. „Mám už svoje roky,“ hovorieva pomerne často. Nevysvetľuje, len konštatuje, akoby chcela všetkým oznámiť, že už nepatrí k najmladším. Zbytočné, podľa mňa […]

Mesto, jeho ulice sú ešte poloprázdne. Zvláštne, akoby sa ešte nechcelo prebudiť. Ešte chvíľu, hovoria si všetci sedmospáči zastrčení vo svojich posteliach pod teplými perinami. Hm, skvelý pocit, potiahnuť ešte aspoň niekoľko minút, ráno má každá z nich akési rýchlejšie tempo. Šialené, toto pomenovanie bude výstižnejšie. Mám zvláštne ráno, dnes nič […]

Chalan. Úplne obyčajný, takých v našom meste je. A nielen tam, po celom Slovensku. Ale zostaňme v Bratislave, bude to tak lepšie. Študent vysokej školy, vysoký, štíhly, nič výnimočné na ňom nie je. Klasika, aj on sám o sebe tak hovorí. Študuje humanitný odbor v Bratislave, inak pochádza z malej dedinky stredného Slovenska. Odvialo ho, ako vravia jeho rodičia. Popri […]

Sedí, nič mimoriadne, pohodlné to nie je. Obyčajná trojnožka, asi aj chlapi chytajúci ryby majú pod zadkom niečo pohodlnejšie. Nepodstatné, hlúpe malichernosti, plytvať energiou na čosi také nebude. Všade okolo nej ticho. Len spev vtákov, šumenie zrelého obilia z neďalekého poľa či zvuky lístia z urastených stromov. Zvuky prírody, dalo by sa povedať. Nádherné, toto […]

Prst, šibal jeden. Pohybujem ním všetkými smermi, vpravo, vľavo, hore, dole. Nič nacvičené, skôr živelné, niektoré smery opakujem častejšie. Prečo? Neviem, netuším, vlastne ani ma to nezaujíma. Beriem to, ako to príde. Aj tak sú to všetko len čiary, rovné, zvlnené, pokrútené, inak všetky rovnaké. Chvíľka, drobná, kratučká. Ale pre mňa významná, dokonca až […]

Nedeľa, čas okolo poludnia. Za oknom pekný deň a on sedí kdesi tam. V televíznom štúdiu, ako jeden z hostí diskusnej relácie V politike. Televízna obrazovka, veľmi to nesledujem, ale do ucha sa mi čosi dostane. Minister zdravotníctva Marek Krajčí, učesaný, oholený s rúškom na tvári. A usmiaty, celkom určite. Neviem, kto do neho práve zostúpil, vlastne je to úplne […]