dadama

Izba, kdesi v rohu veľké zrkadlo. Od podlahy do výšky jej postavy, presne také vždy chcela. Jej kútik, tak mu hovorí, má tam všetko potrebné. Sú to už takmer dva roky, ešte má v pamäti sťahovanie. To bolo práce, už sa jej o kopiacich sa veciach aj snívalo. To lepšie prišlo až potom. Z miestnosti do miestnosti, premávala sa po byte a vychutnávala si ten pocit. […]

Ulica plná ľudí, čosi také mi víri v hlave. Zástupy mužov a žien valiacich sa každým smerom, niektorí tam, iní späť. To je život, to je ono a ja niekde uprostred nich. Som jedna z nich, mám čas, neponáhľam sa, čosi také si musím vychutnať. Život v meste, človek nikdy nie je sám. Vlastne, čosi také už dávno neplatí. Veľmi dávno, dodávam len tak sama […]

Nohy, úplne obyčajné. Dve, pravá a ľavá. Sú rovnaké, chce sa mi povedať. Kdeže, každá z nich je trochu iná. Nesúhlasím, dokonca protestujem, stačí sa pozrieť na chodidlo. Čo má spoločné pravé s ľavým? Pre mňa nič, jedine chuť odlišovať sa od toho druhého, iné vysvetlenie neexistuje. Perina pod bradou, hlava zaborená do vankúša, zívam, ústa otvorené […]

Sedí v lavici, akoby tam ani nepatrila. Blonďavá ofina spustená do čela, možno jej prekáža aj vo výhľade. Nezáleží na tom, je to jedna z vecí, ktoré sa tu neriešia. Mohli by sa, veď ako sa vraví, dobrého pedagóga zaujíma všetko. Hm, dobrý pedagóg, každému vyhovuje niečo iné, jednotné pravidlo pre podobnú definíciu neexistuje. Som opretá o lavicu, nie […]

Som tu, stojím takmer na mieste. Nehýbem sa, moje nohy sú statické, akoby boli prikované k zemi zvláštnou silou. Tenisky biele, kdesi vzadu s písmenami. Čiernymi, vnímam kontrast, je skutočný. Biela a čierna, dve farby, ktoré môžem, dokonca ich rád kombinujem. Zelená, červená a tie zvyšné, ani existovať by nemuseli. Pre mňa nie, táto farebná škála je skôr pre […]

Príbeh, v ktorom môže byť ktosi ukrytý. Ak chcete, hádajte. Prsty, tie malé potvory. Nechcú poslúchať, akoby im ktosi v mojej blízkosti dával pokyny. Jeden za druhým. Áno, zlatá obrúčka, ktorá pre mňa toľko znamená. Aj tá tu je, aha, vidím ju. A keby len to, dokonca sa s ňou hrám. Doslova nie, len s ňou občas otáčam. Ide to krásne, tak ľahúčko. Koniec, […]

Sedím, ležím, ani neviem. Pravda bude kdesi v polovici, z každého trocha. Za oknom to nevyzerá veľmi vľúdne, na krajinu padá tma. Obrazovka počítača, akoby sa chcela prispôsobiť, ešte chvíľka a stmavne. Starká. Telefonovala mi, samozrejme za pomoci moderných prostriedkov dnešnej doby. Učenlivá je, som na ňu hrdá, nie každý človek v jej veku to dokáže. […]

Len niekoľko krokov, veľa ich nie je. Naozaj nie, vlastne, ani na tom nezáleží. Jeden, dva, tri a potom ešte niekoľko. Kuchyňa, neveľká miestnosť pomerne dobre zariadená. Prakticky, toto slovo bude výstižnejšie. Otváram dózu a ponáram do nej ruku. Moje prsty, sú vo vnútri, ale netrvá to dlho. Bylinky, to je ono, preto tá vôňa. Úžasná, vchádzajúca do môjho nosa. […]

Tričko či košeľa? Dnes vyhráva to jednoduchšie, navliekam sa do svetlomodrého trička. Na pohľad nič moc, ale ja riešim pohodlnosť. Vyhovuje, končím vetu a dávam bodku. Musím, viac sa k oblečeniu vracať nebudem. Nemôžem , som jednoducho taký. A prečo nie? Saká, košele, kravaty. Nech sa páči, ale dnes nie. Mám toho plné zuby, akoby som bol stále pod tlakom. Bŕŕ, to […]

Noc, za oknom tma. Lampy svietia, ale život na uliciach utíchol. Stojím a pozorujem, mĺkvo, bez slova. Mám pocit, že tak to má byť, a keby aj, nikto okrem mňa tu nie je. Ale iba chvíľku, akosi mi začína byť chladno. Po kúpeli sa mi to stáva, prejdem do izby a babuším sa do županu. Hneď je to lepšie, keby tu bol Michal, pomyslím si. Púšťam z hlavy, ešte tri […]